IE8 accelerator
facebook fun page


                  Razgovor Miro Žiarislav Švicky

  U ovom broju predstavljamo prvi interviju. Čovek koga smo prvog intervjuisali je Miro ŽiariSlav Švický, muzičar, filozof i kako sebe naziva vedomec iz Slovačke.

 

Veles: Za početal bih hteo da vam zahvalim na saradnji. Molim vas reticite našim čitaocima par reči o vama.
Žiarislav: Ja sam čovek, koji živi tako kako oseća, kako sanja, kako vidi da je dobro živeti. Sa drugim ljudskim i drugim bićima govorim kroz muziku, kroz pismo, kroz duha.

Veles: Pre nekoliko godina mi je došao do ruku Vaš članak u kojem kritikujete to da su vas predstavili u nekom časopisu kao paganina, ali takođe kritikujete nazivi kao Rodna Vera i slične. Tu sam se prvi put sreo sa nazivom prvobitno duhovno, kako ste vi u tom članku objašnjavali da bi trebao da bude pravi naziv. Da li biste mogli malo da nam pojasnite zašto je po vama upravo to pravo ime, a ne npr Rodna Vera ili Jazičnictvo, mnogi su nazivi danas prisutni?

Miro Žiarislav Švicky
Žiarislav: Naziv „paganin“ odbijam kao tuđe i uvredljivo, sami se tako nismo zvali u vremenu slobode rodnog duhovna. Pojam rodna vera kao takav neodbijam, ali ga ne smatram kao celokupan za označenje osnovnog - rodnog duhovna, koji je sačinjen ne samo od vere, već i svestnostva (sk. Vedomectva) – svesnosti (sk. vedomstva). Onda svesnostvo je povezano sa poznanjem. Vedma znači ona, koja vie, zna. Znati – vediet – je takođe delom duhovna (vedomec – ruski znahar – lečitelj). Jezičnjictvo – taj pojam sam našao samo kod istočnih Slovena, pri čemu jezik je značio ne samo reč, već i narod. Reč rodno je i u narodu, i u prirodi, i u porodici, i u rodu. To smatram za dobar izraz i spajanje sa duhom – duhovnom – to je takođe sveslovenska reč.

Veles: Šta je vedomstvo? Šta je vedomecke učenje? Koji su glavni smerovi? Možete li nam to malo približiti. Ko su vedomecke duše iz vaše pesme Probudiće se?

 

Žiarislav: Prabaka je bila vedma, činila je i vedomecke obrede, takođe je poznavala biljke koje leče i radila je sa njima... Ja radim ne samo narodno, ali uglavnom ,,novodrevno" vedomectvo, o kome ću vam još pričati. Novodrevno vedomectvo bi trebalo da pomogne i modernim ljudima da se se spoje na staru kulturu i to načinom koji mogu da shvate. Usmerena je i tima, kojima je poštovanje ka precima i staroj našoj kulturi nekako patuljasto, zapušteno, ali i zato su nesrećin, isčupani od korena. Ovako štetu prave i sebi, i svojemu narodu i prirodi. Ne želim proti ovih rođaka da ratujem, rešio sam da im pomognem edukacijom, dakle novodrevnim vedomectvom.
Postoji jedna staroslovenska priča o tome da svaki čovek ima vedomecku dušu, koja je jasnovidna (vidovita). Znači u svakom je jasnovidni duh. U vremenima duhovnog robstva su vedomecke duše utučene, spavaju. Ali ipak u vremenima duhovnog oživljavanja se bude. Mi smo u depresiji duha, odkad su muškarci izdali rodno duhovno i prilagodili se pritisku. Zato i kažem, da kad su muškarci zapostavili svoju odbranu ulogu i u neznanju su se podali ozlojađenosti, to su uglavnom muškarci, koji moraju da ispune sada svoju odbranu - buditeljsku ulogu i pomoći ženama i deci da prevedu svoje duđe u lepše stanje. Dolazi vreme oživljavanja i vreme je da se vedomecke duše bude.

 

Veles: Danas je situacija sa materjalima o rodnoj veri predaka poprilično loša. Malo ima dokaza iz tog vremena. Često se veruje i neautentičnim izmišljotinama. Takođe, etimolozi i istoričari se spore koliko je bilo bogova slovena, kakve su bili bića (od toga da ih je bilo mnogo, do toga da su postojali samo Perun i Veles, a da je npr Morana bila samo lutka koja se spaljuje, a ne božanstvo, do toga da nije moguće uopšte rekonstruisati staru veru slovena). Kako ljudi koji danas počinju da čitaju radove i knjige o Slovenima mogu da znaju ko govori istinu, a ko izmišlja. Čemu da se veruje? Kako ste vi prepoznali čemu verovati? Kako je tekao vaš put ka rodnoj veri naših predaka?

Žiarislav: Već to je dobro, da počinjemo da tražimo, posle toliko dugog vremena spojenje sa precima, da počinjemo da tražimo rodno duhovno. Da se trudimo da

Miro Žiarislav Švicky
zadrižimo svoje duše. Da li je bilo bogova toliko, ili onoliko, je stvar pogleda, a u svakom slovenskom predleu i vremenu je to bilo malo drugačije. Slovensko duhovno nije bilo unifikovano i imalo je svoj razvoj. Vreme će pokazati, šta od današnjih viđenja će preživeti i verujem, da svoju ulogu će pri tome da odigla duhovno dešavanje. 1999.godine sam imao viđenje za vreme dugodnevnice, da će se obnoviti sunčano duhovno u slovenskim oblastima. I uprkos nekim ne dobrim pojavama, vidim određeni pomeraj ka dobrom u slovenskim oblastima, i kao da su to samo počeci. To što se hiljadu godina davilo, ne može se oživeti za deset godina, treba nam više vremena. Moramo sada vredno i strpljivo da radimo, da bismo ispravili stare greške. I naravno da odbacimo neka naučna praznoverja i gluposti o kulturi predaka. Na primer neki pišu, da su sloveni ubijali stare ljude, šta navodno dokazuje obred iznošenja Morane. Ali to je neistina, ne postoji jedan jedini dokaz i mnogo je dokaza od istoričara tog doba (Helmond), po kojima su se naši preci starali o svojim starima više nego njihovi hrišćanski savremenici u germanskim državama. Naravno, i pogrešne stvari su publikovane, ali to ne bi trebalo da nam zgadi rad i misiju.
Danas je percepcija i mišljenje ljudi drugačije, kao pre hiljadu godin, i zato će biti i drugačije duhovno. Ono bi se razvilo i kad ne bi bilo zabranjeno. Nemam strah od ovog razvoja,  strah može biti pre od njegovog vređanja. Iako neće doći do potpune saglasnosti u religionalistici, već samo to da tražimo suštine je bitna stvar na duhovnom putu. Ja sam o ovim stvarima, o duši, o životu i smrti, o snovima, o budnoj svesti, o duhovima, razmišljao od malena. A dobio sam i darove od predaka hvala za to.

 

Veles: Primetio sam da u vašim pesmama i tekstovima često pominjete Živu, iako je ona bila retko pminjnana u hronikama koje su nam ostale sačuvane. Šta za Vas predstavlja Živa i zašto ona ima najistaknutije mesto u vašim pesmama i tekstovima?

Žiarislav: Vidim dva značenja reči živa. Živa sa velikim Ž kao biće i živa sa malim ž kao pojava, kao životna sila. Danas je reč sila delom ekzaktne fizičke nauke, to je veličina iz sistema SI. I zato koristim kao označenje životne sile reč živa. Navešću drugi primer - iz sanskrita - agni kao vatra - pojava i Agni kao bog vatre. Kod starih kultura bilo je normalno da se to preklapa - viđenje nečega kao pojava i kao biće. Korenoslovna - etimološki - reč ,,živa" je povezana sa životom, živeti, živ, živahan, nakože sa nervom (kod vas živac), kao i stomak - pojasni izvor sile - kod Rusa i u staroslovenskom život, takođe živel (lat. element) i druge reči pokazuju na spojenje korena reči ,,živ" sa životnom silom. Takođe od polovine 90tih godina, kad sam počinjao da pičem osnove duhovne nauke, iskoristio sam reč ,,živa" u značenju životna sila, pri čemu u pesmama ta reč može označavati i biće. Nikome ne namećem, da li treba Sunce da gleda kkao biće ili kao pojavu. Zato govorim, da propovedam i pišem o duhovnom a ne tako o veri. Druga stvar je to, da svakog dana osećam svetosti i obavljam obrede pre jela, pre spavanja, pre puta i posle povratka i pri drugim prilikama i takođe obrede godišnjih praznika. Ostavljam ipak na ljude, da u znatnoj meri verska pitanja
reše sami.
Ovim ću odgovoriti i na pitanje o vedomeckim smerovima - pored duhovne nauke radio sam i radim na slovenskom duhovnom korenoslovi (duhovnoj etimologiji), koja je sa tim povezana, takođe na putu koncovki kao na načinu sviranja i disajnih vežbi na bezrupu frulu, vežbe i filozofija Čaro 4 živla (elemenata), vežbe pokreta Rajana, vedomecko crtanje, vedomecko pozorište (obredoslovie), čaropesme, divoigre, duhovna istorija... to su vedomeski smerovi, koje izučavam i o njima pišem.

Veles: U današnje vreme mnogi ljudi se vraćaju u gotovo svim slovenskim teritorijama slovenskom duhovnom. Nastaju mnoge organizacije. I vi ste osnivač Rodnog Puta (Rodna Cesta). Zašto mislite da se to dešava upravo sada? Šta je bilo u prošlosti prepreka, i kako će se po vama to odvijati u budućnosti?

Žiarislav: Osnovao sam u drugoj polovini 90tih godina udruženje Rodni krug, kojoj misija je obrazovanje o osnovnoj (slovenskoj) i novodrevnoj kulturi i takođe njena zaštita. Rodna cesta je ime časopisa, koji sam osnovao i ponovo se spremamo da ga štampamo, kao pre toga časopis Rodna diva. Danas je doduše Rodna cesta samo na internetu.
Od zabrane rodnog duhovna, što je u Slovačkoj bilo u drugoj polovini 9. veka, a na ostalim slovenskim teritorijama u sličnom vremenu, ljudi su živeli u strahu, pod pritiskom i ropstvu. Osnovna kultura je doduše živela, ali skrivena, tajno, bez slobodnog razvoja. Polovinom 19. veka je došao talas napora za obnovu slobodnog izbora (demokratija) i usput i duhovna. Obnovitelji 19. veka, iz pravila naučenjaci (intelektualci), su se nopojili više, nego njihovi predhodnici, na doba duhovne i građanske slobode i bili su to oni, kod nas na primer Ljudovit Veleslav Štur, Janko Kral, Pavol Došinski, drugi narodi su imali drugih, pa su oni nalazili rodno duhovno. Nalazili su ga u narodnoj kulturi, u pričama, bajkama, pesmama, obredima i objavljivali ih u svojim člancima i knjigama, neke su još u suštini skrivene. Posle se razvoj na neko vreme zaustavio. Došlo je do napredovanja ekzaktne nauke i njeni rezultati su bili često primenjene i na potiskivanje slobode. Nastale su ,,klonirane" neprirodne ideologije, kao kapitaliyam, komunizam, fasizam, nastali su najgori ratovi puni naučnih smrtonosnih pronalazaka, i na ovim ,,filmovima" ljudi i narodi su ,,odletali", izbegavajući pravo prirodno oživljavanje. Danas smo prešli, ili prelazimo, oživljavanje demokratije, koja je tu bila pre više hiljada godina i znači to nije engleski, francuski ili američki pronalazak. I kad već imamo slobodnu volju, i kad je možemo koristiti, vraćamo se ka slobodnom - prirodnom duhovnu. Ovo mi se javlja kako potpuno prirodna stvar. I imamo još jedan razlog više - ekološki. Prirodno duhovno i opstanak ljudstva zavise jedno od drugog.

Veles: Živite sami na Stoličnim vrhovima, ali pre toga ste živeli u gradu. Šta vas je navelo da se preselite da živite sami u prirodi? Postoji li neka veza između spota pesme Stupaj, stupaj i vašim odlaskom (kravata kao vešalo, krađa...)?

Žiarislav: Da, povezano je to, iako ne samo sa mojom pričom, kravatu nikad nisam nosio, iako sam bio neko vreme novinar. Inače, bio sam i za vreme rata u Jugoslaviji i video, kako političari i medija izvrću stvarnost, kod nas je u to vreme bila poprilično jednostrana protisrpska propaganda i tek danas mnogi saznaju da ,,dobri kosovski Albanci" i ,,zli Srbi" - da ovakva propaganda je bila neistinita i ciljana. Kao novinar sam osećao, da doba slobode, koje je tu bilo nekoliko godina posle nežnog prevrata, se ponovo menja u nešto drugo. Osećao sam štetne pritiske i ovo je ubrzalo moju odluko da odem iz ,,civilizacije". Opredelio sam se za čist vazduh, čistu hranu, čistu vodu i duhovnu slobodu. I hvala divovima, da je to bilo moguće. U spotu Stupaj Stupaj igra Mojtech - mlad čovek, koji je takođe otišao iz grada, iz Bratislave, na laze, znači u principu ne glumi, a scenarijo je uradio Henjo, ja sam ga samo odobrio. Stanovati u šumi, o tome sam sanjao od malena i radio sam to samo jedan mesec godišnje. Posle sam sebi rekao - vreme je da napunim svoj san.

Veles: Kada počinjete da se bavite muzikom? Prvi vaši snimci, ako sam dobro primetio, su snimci narodnih pesama. Kako je došlo do toga da radite autorske pesme sa motivima slovenskog duhovna? Na koliko instrumenata svirate? Ko vas je naučio da svirate te instrumente, kao i da ih izrađujete?

Žiarislav: Sa muzikom sam se sretao od malena, imao sam kao dete mali bubanj i violinicu. U našoj porodici se dosta pevalo. Komšija je bio nastavnik gitare, pa me je nešto naučio, na ostale instrumente sa se učio sam. Deset godina nisam svirao i posle, kad sam pošao na duhovni put - vedomectvo, posvetio sam se tome i svirao na frule, fujaru, posle i na violinu i druge instrumente. Snimao sam otprilike na dvadeset instrumenata. Već pre odlaska u šumu sam sebi šio oblačenje i cipele, tako da sam rado i pravio instrumente, takođe kao samouk.
Narodne pesme smatram nasledstvom predaka, i u nekim osećam nekakvo posvetno, koje čoveka zna da dovede do zanešenosti. Kad to osećam na koncertu, znači, da je to stvarno.

Miro Žiarislav Švicky
Komponovanjem se na ovo duhovno napajam (nastavljam). Tako to osećam ne samo u muzici, već i u duhovnu inače. Muzika i duhovno su za mene kao duh i duša, ne može se to odeliti. U vašoj zemlji se pevaju i druge nego anglosaske pesme, kad sam bio pre otprilike dvanaest godina na performansu srpske grupe Diogenes, vaš ambasador mi je u razgovoru rekao, da u Jugoslaviji nastaje godišnje bar hiljadu narodnih pesama. Nešto sam o tome znao iz svojih poseta jugoslovenskih predela, ali ovaj podatak me je inspirisao, zato što kod nas je ili folklorna konzerva, ili pak potpuno tuđa - zapadna muzika i između toga gotovo ništa. I zato sam počeo da snimam autorske pesme sa narodnim muzičkim i duhovnim korenima, zato što to kod nas gotovo niko nije radio.

Veles: Vaše poslednji CD je Ta sila u nama? Kakvi su vaši planovi za budućnost što se tiče muzike? Ne planirate li da dodjete i u Srbiju da napravite neki koncert?

Žiarislav: Pre mesec dana mi je izašao jedanaesti CD - Pri prastarom hrastu (Pri prastarom dube). Istinu govoreći, imam nekoliko poznatih iz Srbije i rado sa njima prilam, nekad ih pitam i na njihovu rodnu zemlju. Nemam televizor, ali nekad pustim plejer sa snimcima filmova i ako su to filmovi slovenskih naroda, onda ih pustam u originalu. Tako da srpski dosta dobro razumem. Živim devet godina u šumi, ali zbog muzike radim izlaske - sviram tamo, gde me zovu, gde organizuju koncert. Tako da ako bi nas pozvali, mogli bismo da dodjemo, možda i sa grupom Bytosti.

Veles: Šta biste poručili našim čitateljima u Srbiji? Ili jel imate neki savet za ljude ovde koji se bave slovenskim duhovnim?

Žiarislav: Neke stvari, uglavnom u odnosima, kod južnih Slovena su u poslednjem periodu trpeli. Kao veoma važnu vidim pokušaj harmonizacije, pokušaj za međusobno razumevanje. Mnogo teškoća je nastalo zato što nismo stigli da se vratimo do svoje suštine, ka svojoj duši, ka svom duhu. To je zadatak za ovo vreme. Verujem tome i znam to, da ovaj svet, ovaj svet je dobar. Ali još se nismo u njemu u potpunosti naučili da živimo. Zagubili smo duhovno predaka, isprljali prirodu, otrovali reke. Sada se međutim stvari mogu promeniti više nego ikad. Promenimo ih ka dobrom. Želim vama mnogo uspeha, dobar put i mnogo snage na duhovnom oživljavanju, prijatelji i rođaci.

Veles:Hvala vam na vašem vremenu i saradnji.

Razgovor vodio i preveo na srpski jezik Nikola Milošević

 

Original

Veles: Pre začiatok hcel bi som vam sa podakovat na spolupraci. Prosim vas povedzte našim čitatelom par slov o Vas.

Žiarislav: Som človek, ktorý žije tak, ako cíti, ako sníva, ako vidí, že je dobré žiť. S inými ľuďskými aj inými bytosťami hovorím cez hudbu, cez písmo, cez ducha.

Veles: Pred niekolkimi rokmi mi došiel do ruk Vaš članok v ktorom kritikujete to ze Vas predstavili v neakom casopise ako pohan, ale tak tiez kritikujete nazvi ako Rodna Viera a podobne. Tu som sa stretol prvi raz z nazvom povodne duhovno, ako ste vy v tom clanku vysvetlyli ze bi mal bit spravni naziv. Mozete nam trohu pojasnit preco je podla Vas prave to spravni naziv, a nie npr Rodna Viera, či Jazčnictvo, mnohi su nazvi dnes v obehu?

Žiarislav: Oslovenie „pohan“ odmietam ako cudzie a hanlive, sami sme sa tak v dobe slobody rodného duchovna nenazývali. Pojem rodná viera ako taký neodmietam, ibaže ho nepovažujem za nie celkom výstižný pre označenie pôvodného – rodného duchovna, ktoré pozostáva nielen z viery, ale aj z rodného vedomia - vedomectva – vedomstva. Teda vedomstvo súvisí s poznaním, (srb. svijest). Vedma (srb.vjedma) znamená tá, čo vie, čo zná. Dá sa to nepresne vysvetliť aj ako vedomá slovanská šamanka. Vjedma  je to všeslovanská slovo pôvodne označujúce ženu uskutočňujúcu rodné duchovno. Znať – vedieť – je tiež súčasťou duchovna (vedomec – rusky znachar – liečiteľ). Jazyčnictvo – ten pojem som našiel len u východných slovanov, pričom jazyk znamenalo nielen reč, ale aj národ. Slovo rodné je aj v národe, aj v prírode, aj v rodine, aj v rode. To považujem za dobrý výraz a spojenie s duchom – duchovnom – to je tiež všeslovanské slovo.

Veles: Čo je vedomstvo? Čo je vedomecke učenie? Ake su hlavne smery? Možete nam to trohu približit. Kdo su Vedomecke duše z vašej piesne Prebudia sa?

Žiarislav: Prababka bola vedma, uskutočňovala vedomecké obrady, tiež poznala liečivé byliny a pracovala s nimi...Ja robím nielen ľudové, ale hlavne „novodrevné“ vedomectvo, o ktorom ešte poviem. Novodrevné vedomectvo  by malo pomôcť aj moderným ľuďom napojiť sa na pôvodnú kultúru a to spôsobmi pre nich pochopiteľnými. Oslovuje teda aj tých, ktorý majú úctu k predkom a pôvodnej kultúre akoby zakrpatenú, zanedbanú, ale aj preto sú nešťastní, vytrhnutí z koreňov. Takto škodia sebe, aj svojmu národu a prírode.  Nechcem proti týmto súrodencom bojovať, rozhodol som sa im pomôcť vzdelaním, teda novodrevným vedomectvom.  Je taká staroslovanská  povesť o tom, že každý človek má vedomeckú dušu, ktorá  je jasnovidná . Teda v každom je jasnovidný duch. V dobách duchovného otroctva sú vedomecké duše ubité, spia. Avšak v dobách duchovného obrodenia sa prebúdzajú. My sme ešte v útlme ducha, odkedy muži zradili rodné duchovno a prispôsobili sa „mono“ útlaku. Preto aj hovorím, že keď muži zanedbali svoju ochrannú duchovnú úlohu a v nevedomí sa poddali nevôli, sú to hlavne muži, ktorí  musia plniť teraz svoju ochrannú – buditeľskú úlohu a pomôcť aj ženám a deťom dostať svoje duše do lepšieho stavu. Prichádza čas obrody a je načase, aby sa vedomecké duše prebúdzali.  

 

Veles: Dnes je situacia s materialmi o povodnej viere pretkov dost zla. Malo je zahovalih dokazov. Často sa veri aj neautentickim vimislom. Taktiez, etnologovia a historici su v sporoh kolko bolo bohov slovanov, ake bitosti boly (od toho ze ih je vela, cez mislienku ze bohovia Slovanov boli len Perun a Veles, a Morana je npr len baba ktora sa spaluje, a nie je boztvo, cez mislieky ze sa viera naših pretkov ne da vobec rekonstruovat). Ako ludia ktory dnes zacinaju citat rozne prace a knihi o slovanov mozu vediet kdo ma pravdu a čo je vimisel. Čomu verit? Ako ste vy došli na to čomu verit? A ako tiekla vaša cesta k povodnej viere naših pretkov?

Žiarislav: Už to je dobré, že začíname hľadať po tak dlhej dobe spojenie s predkami, že začíname hľadať rodné duchovno. Že sa snažíme udržať svoje duše. Či bolo bohov toľko, alebo toľko, je vec názoru, a v každom slovanskom kraji a čase  to bolo trochu iné. Slovanské duchovno nebolo unifikované a malo svoj vývoj. Čas ukáže, čo z dnešných videní prežije a verím tomu, že svoju úlohu pritom zohrá duchovné dianie. V roku 1999 som mal na Slnovrate videnie, že sa obnoví slnečné duchovno v slovanských oblastiach. A napriek niektorým nedobrým javom, vidím určitý posun k dobrému, i keď sú to akoby začiatky. To, čo sa tisíc rokov dusilo, sa nedá obrodiť za desať rokov, potrebujeme viac času. Musíme teraz usilovne a trpezlivo pracovať, aby sme napravili staré chyby. A samozrejme aj vylúčiť niektoré vedecké povery a nezmysly o kultúre predkov. Napríklad niektorí píšu, že Slovania ubili starých ľudí, čo údajne dokladá obrad vynesenia Moreny. Ale to je nepravda, nie je na to jediný dôkaz a je veľa dôkazov od dobových historikov (Helmond), podľa ktorých sa naši predkovia starali o svojich starých viac ako ich kresťanský súčasníci v germánskych krajinách. Isteže, aj chybné veci sú zverejňované, ale to by nás nemalo znechutiť v práci a poslaní.
Dnes je vnímanie a myslenie ľudí iné, ako pred tisíc rokmi, a preto musí byť zákonite trochu iné  aj živé duchovno. Ono by sa vyvíjalo, aj keby nebolo zakázané. Nemám obavy z tohoto vývoja, obavy môžu byť skôr z jeho hatenia. Aj keď nedôjde k celkovej zhode v religionalistike, už samotné hľadanie podstaty je dôležitá vec na duchovnej ceste. Ja som o týchto veciach, o duši, o živote a smrti, o snoch a bdelom vedomí, o duchoch, rozmýšľal od mala. A dostal som aj dary od predkov, chvála za to. Dnes sa zameriavam na slovanskú duchovnú vedu, to je môj odbor.

 

Veles: Všimol som si že vo vaših piesnah a tekstoh často spominate Živu, aj ked ona bola rietko spominana v hronikah ktore nam zostale zahovane. Čo pre vas predstavuje Živa a prečo ma ona najviznamiešie miesto vo vaših piestnah a textoh?

Žiarislav: Vnímam dva význami slova živa. Živa s veľkým Ž ako bytosť a živa s malým ž ako jav, ako životná sila. Dnes je slovo sila súčasťou exaktnej fyzikálnej vedy, je to veličina zo sústavy SI. Aj preto používam ako označenie životnej sily slovo živa. Uvediem iný príklad – zo sanskritu - angni ako oheň -  jav a Agni ako boh ohňa. V starých kultúrach sa to bežne mohlo prelínať – vnímanie niečoho ako jav i ako bytosť. Koreňoslovne – etymologicky – slovo „živa“ súvisí so životom (srbski život),žiť (živjeti, živio),živý (živ, živahan), tiež nerv (u vás živac), aj brucho – pásový prameň sily – u Rusov i v staroslovenčine život, tiež živel (lat. element) a ďalšie slová  poukazujú na spojenie slovného koreňa „živ“ so životnou silou. Takže od polovice 90 rokov, keď som začal písať základy duchovnej vedy, použil som slovo „živa“ vo význame životná sila, pričom v piesňach to slovo označovať aj bytosť. Nikomu nevnucujem,či má vnímať Slnko ako bytosť, alebo slnko ako jav. Preto hovorím, že hlásam a píšem hlavne o duchovne nie tak o náboženstve. Druhá vec je to, že denne vnímam svätosti a uskutočňujem obrady pred jedlom, pred spaním, pred cestou o po návrate  i pri iných príležitostiach a tiež obrady výročných sviatkov.  Nechávam však na ľudí, aby si v podstatnej miere náboženské otázky postupne riešili sami.
Týmto odpovedám aj na otázku vedomeckých smerov – okrem duchovnej vedy som pracoval a pracujem na slovanskom duchovnom koreňosloví (duchovnej etymológii), ktorá s tým súvisí, tiež na ceste koncovky ako spôsobe hry a dychových cvičení na bezdierovú píšťalu, cvičenia a filozofia Čaro 4 živlov, pohybové cvičenia Rajana, vedomecké kreslenie, vedomecké divadlo (obradoslovie), čaropiesne, divotance, duchovné dejiny... To sú vedomecké smery, ktoré vyučujem a o nich aj píšem.   

 

Veles: V dnesnej dobe sa mnohi ludia vraciaju skoro vo všetkih slovanskih uzemiah slovanskemu duhovnu. Vznikaju mnohe organizacije. Aj vy ste zakladatel Rodnej Cesty. Čo si mislite prečo sa to prave teraz stava? Čo to bolo v minulosti prekažkou, a ako sa to podla vas bude odvijat v buducnosti?

Žiarislav: Založil som v druhej polovici 90 rokov spoločnosť Rodný kruh, ktorej poslanie je vzdelávanie o pôvodnej (slovanskej) a novodrevnej kultúre a taktiež jej ochrana. Rodná cesta názov časopisu, ktorý som založil a znova sa ho chystáme aj tlačiť, ako predtým časopis Rodná diva. Dnes je totiž Rodná cesta len na internete.   
Od zákazu rodného duchovna, čo bolo na Slovensku v druhej polovici 9. storočia a na ostatných slovanských územiach v podobnom čase,  žili ľudia v strachu, útlaku a nevoľníctve. Pôvodná kultúra síce žila, ale skryte, tajne, bez slobodného vývoja. V polovici 19. storočia prišla vlna snáh o obrodu slobodnej voľby (demokracie) a vápätí i duchovna. Obrodenci 19 storočia , spravidla vzdelanci, sa napojili viac, ako ich predchodcovia, na obdobie duchovnej i občianskej slobody a boli to oni, u nás napríklad Ľudovít Veleslav Štúr, Janko Kráľ, Pavol Došinský,iné národy mali iných , tak oni objavovali rodné duchovno . Objavovali ho v ľudovej kultúre, v povestiach, v rozprávkach, v piesňach, obradoch a zverejňovali ich vo svojich statiach a knihách, niektoré sú ešte v podstate utajované . Potom sa vývoj na čas spätil. Došlo k napredovaniu exaktnej vedy a jej výsledky boli často uplatnené aj na potlačenie slobody. Vznikli „klonované“ neprírodné ideológie, ako kapitalizmus, komunizmus, fašizmus, vznikli najhroznejšie vojny plné vedeckých smrtiacich vynálezov,  a na týchto „filmoch“ ľudia i národy „ulietali“, vyhýbajúc sa skutočnej prirodzenej – prírodnej obrode. Dnes sme prešli, alebo prechádzame, obrodou demokracie, ktorá tu už bola pred vyše tisícročím a teda nie je anglickým, francúzskym, či americkým vynálezom. A keďže máme slobodnú vôľu, a aj ju môžeme používať, vraciame sa k slobodnému – prírodnému duchovnu. Toto sa mi javí ako úplne prirodzená vec. A máme ešte jeden dôvod navyše – ekologický. Prírodné duchovno a prežitie ľudstva spolu úzko súvisia.

Veles:  Žijete na samote v Stoličných Vrchoch, ale pred tym ste žili v meste. Čo vas naviedlo prestahovat sa na samotu do prirody? Existuje neaka suvislost medzi video klipom piesne Stupaj, stupaj a vašim odhodom (kravata ako šibenica, lupež...)?
Žiarislav: Áno,  súvisí to, i keď nielen s mojim príbehom, kravatu som nenosil, aj keď som bol nejaký čas novinárom.  Mimochodom, bol som aj počas vojny v Juhoslávii a videl, ako politici a média skresľujú skutočnosť, u nás to bola v tej dobe pomerne jednostranná protisrbská propaganda a až dnes mnohí zisťujú, že „dobrí kosovskí Albánci“a „zlí Srbi“  - že takáto propaganda bola nepravdivá a účelová . Ako novinár som cítil, že obdobie slobody, ktoré tu bolo pár rokov po nežnom prevrate, sa znova mení na niečo iné. Cítil som nepriaznivé tlaky a to urýchlilo moje rozhodnutie odísť z „civilizácie“. Rozhodol som sa pre čistý vzduch, čistú stravu, čistú vodu a duchovnú slobodu . A chvála divom, že to bolo možné. V klipe piesne Stúpaj Stúpaj hrá Mojtech – mladý človek, ktorý tiež odišiel z mesta, z Bratislavy,  na lazy, teda v podstate nehrá a scénar urobil Heňo , ja som ho len schválil. Bývať v lese, o tom som sníval od mala a uskutočňoval to len jeden mesiac v roku. Potom som si povedal – je čas naplniť aj tento sen. 

 

Veles:  Kedy sa začinate zaoberat hudbou? Prve vaše nahravky, ak som si dobre všimol su ludove piesne. Ako došlo k tomu že robite autorske piesne s motivmi slovenskeho duhovna? Na kolko nastrojov hrate? Kdo vas naučil hrat na tie nastroje, ako aj vyrabat nastroje?

Žiarislav: S hudbou som sa stretával od mala, mal som ako dieťa malý bubienok a husličky. V našej rodine sa dosť spievalo. Sused bol učiteľom hry na gitaru, tak ma niečo naučil, na ostatné nástroje som sa učil sám. Desať rokov som nehral a potom, keď som nastúpil duchovný cestu – vedomectvo, som sa tomu a oddal a hral na píšťaly, fujary, potom na husle a iné nástroje. Nahrával som zhruba na dvadsiatich druhoch hudobných nástrojov. Už pred odchodom do lesa som si šil šaty aj obuv, takže som si rád aj vyrábal nástroje, tiež ako samouk. 
Ľudové piesne povyžujem za dedičstvo predkov, v niektorých cítim až akési posvätno, ktoré človeka vie priviesť až do vytrženia. Keď to cítim na koncerte, znamená, že je to skutočné. Tvorbou sa na toto duchovno napájam. Tak to cítim nielen v hudbe, ale aj v duchovne všeobecne.Hudba a duchovno sú pre mňa ako duch a duša, nedá sa to oddeliť. Vo vašej krajine sa ešte spievajú aj iné, ako anglosaské piesne, keď som bol pred asi dvanástimi rokmi na vystúpenie srbského súboru Diogenes, váš veľvyslanec mi v rozhovore   prezradil, že v Juhoslávii vzniká ročne aspoň tisíc ľudových piesní. Trochu som už o tom vedel zo svojich návštev juhoslovanských krajov, avšak tento údaj ma nadchol, lebo u nás je buď folklórna konzerva, alebo potom úplne cudzia – západná hudba a medzitým takmer nič. Aj preto som začal nahrávať tvorivé piesne s pôvodných hudobných i duchovných koreňov, lebo u nás to takmer nik nerobil.

 

Veles: Posledne vaše CD je Ta sila je v nas. Ake su vaše plani do buducnosti čo sa tika hudby? Neplanujete doist aj do Srbska zakoncertovat?

Žiarislav: Pred mesiacom mi vyšlo jedenáste cd – Pri prastarom dube. Pravdu povediac, mám niekoľko známych zo Srbska a rád sa s nimi zhováram, občas sa ich pýtam na ich rodnú krajinu. Nemám televízor, ale občas si pustím prehrávač s nahrávkami filmov a ak sú to filmy slovanských národov, tak si ich pustím v originále. Takže po srbsky celkom rozumiem. Žijem deväť rokov v lese, ale kvôli hudbe robím výjazdy - hrám tam, kde ma zavolajú, kde zariadia koncert. Takže ak by nás zavolali, mohli by sme prísť, možno aj so skupinou Bytosti.

Veles: Čo biste otporučily našim čitalom v Srbsku? Alebo mate neaku radu pre ludi tu ktory sa zaoberaju slovanskim duhovnom?

Žiarislav: Niektoré veci, hlavne vzťahové, u južných Slovanov v poslednej dobe utrpeli. Ako veľmi dôležitú vnímam snahu o vyladenie, snahu o porozumenie. Veľa ťažkostí vzniklo preto, lebo sme sa nestačili vrátiť ku svojej podstate, ku svojej duši, k svojmu duchu. To je úloha pre túto dobu. Verím tomu a viem to, že tento svet, tento svijet je dobrý. Ale ešte sme sa v ňom nenaučili celkom dobre žiť. Zatratili sme duchovno predkov, znečistili sme  prírodu, otrávili rieky. Teraz sa ale veci dajú zmeniť viac, ako inokedy. Zmeňme ich k dobrému. Prajem,vám veľa zdaru, dobrú cestu a veľa síl na duchovnej obrode, priatelia a súrodenci.

 

Veles: Dakujem vam za vaš čas a spolupracu.