IE8 accelerator
facebook fun page

                                 Mori ga! - Samo Halupka

Samo Halupka (27. februar 1812. - 19. maj 1883) je bio slovačkiSamo Halupka romantistički pesnik i evangelistički pop. Rođen je i umro je u Gornjoj Lehoti. Obrazovanje je počeo kod svog oca, koji je bio evangelistički pop. Kasnije je posećivao gimnaziju u Gemeru, a od 1822. je studirao na liceju u Kežmarku. Od 1824. je studirao u Rožnjavi, a od 1827. na liceju u Bratislavi je studirao filozofiju i teologiju. Interesovao se za istoriju, a posebno za sudbinu naroda i borbu naroda za slobodu. Kada je počeo ustanak poljskog plemstva 1830. godine, pridružio se ustanku kao dobrovoljac i bio ranjen u borbama kod Galicije. Nakon ozdravljenja nastavio je studije na Evangelističkom fakultetu u Beču. 40-ih godina 19. veka pridružio se pokretu Ljudevita Štura i borio se za veći ugled narečja svog kraja, iako je već bila ozakonjena gramatika i pravopis slovačkog jezika. Pisao je rodoljubive pesme, lirične pesme, angažovane političke pesme po programu narodnog oslobođenja, ali takođe tvorac je i istorijske epike i istorijskog speva. Pesma Mori Ga! (Mor ho!) napisana je 1868. godine. 

Mori ga!

Sleteli orlovi sa Tatra, idu ka padinama,
ponad visokih gora, ponad ravnih polja;
Preleteli su kroz Dunav, kroz tom široku vodu,
Sedeli su tamo iza granica Slovačkog roda.

Teče Dunav i luna za lunom se smenjuje;
iznad njega svetli čvrsta tvrđava na visokoj steni.
Ispod te tvrđave Rimljanin-car je zastao sa taborom:
bele se redovi šatora dalekim prostranstvom.
Pokraj tabora sedi car na zlatnoj stolici;
oko njega carska straža, masivni momci;
a pred carom družina nevelika stoji;
To su strani pobednici, svaki pod jasnim oružjem;
Beli šalovi šije im pokrivaju
plave njihove oči bistro u okolinu gledaju;
Rastom su kao jele, čvrsti kao stena,
Činilo bi se da ih je jedna mater imala.
Lepa zemlja - njene krajeve valoviti Dunav vlaži,
i Tatra stenovitom grbom oko nje se veže:
Ta zemlja, te ponosne planine, ti jarboli Morave:
to domovina njihova, to kolevka davnih sinova slave.
Slovački rod ih je poslao, iz slavne svite,
da idu s pozdravom caru rimskome.
Oni čelom ne saginju, na noge ne padaju:
Takvo ropstvo nepoznato je slovenskome kraju,
samo božje darove nose, hleb i so, caru
i smelim se rečima prigovaraju:

,,Narod slovenski, sveštenstvo i starešina naš,
kroz nas ti, slavni care! svoj pozdrav prinosi.
Zemlja ta, na koju kročiti namerava tvoja noga,
to je zemlja naša, dana Slovenima od boga.
Pogledaj: tu njene krajeve valoviti Dunav vlaži,
tamo Tatra stenovitim zidinama oko nje se veže.

I zemlja je to blagoslovena! Hvala bogu iz neba,
imamo pri vernom radu uvek svoje parče hleba.
Običaj naš nije napadati tuđe domovine oružjem:
Sloven na svojem seje, i žnje samo na svojem,
tuđe ne traži. Ali kada na naša vrata
zakuca ruka tuđa u iskrenom poverenju:
ko je, taj je, da li je on iz bliza, ili iz daleka:
Danju, noću na stolu dar božiji ga čeka.
Istina, bogovima dana, kaže nama Slovenima:
gospodara imati je nepravda, ali je veća biti gospodarom.
Čovek nad čovekom kod nas nema prava:
sveto naše moto je: Sloboda i slava! -
Ne jednom divnu domovinu našu ubica divlji je napao:
U pustinju su se pretvorile bujne naše njive;
Gradovi su legli u pepeo: a narod naš jadan,
tučen bedama, tuđinu je dospeo pod noge.
Nadao se, pobednik ponosan, da će sprovoditi
volju svoju zauvek po slovenskoj domovini,
i živeti od našeg rada: ali nadao se uzalud!
Dao nam bog opet dobar dan, slomili smo jaram.
A oni koji su, krutim čelikom nama vladali,
Gde su? - Mi stojimo, ali oni su pali. -
Zato što - vekovi to svedoče - u knjigama sudbine
tako stoji napisano o slovenskom narodu:
Zemlja, koju su u udeo dali Slovenima nebesa,
ta zemlja grobom svakom ubici postaće. -
Ali, reci nam care! moćna ruka tvoja
šta nam ona nosi: da li mač, ili granu mira?
S mačem ako ideš: care! mačeve imamo i mi,
i poznaćeš, da rukovati dobro s njima umemo. -
Ovi darovi božiji su naklonosti naše znakovi;
iz zahvalnosti ti ih dajemo: uzmi ih i ti iz zahvalnosti."
Nije uzeo  car božije darove, iz njegovog mračnog lica
uvređeni ponos ljutitim gnevom gori.
A iz stolice zlate ovakvim rečima
progovoriše usta njegova slovenskim glasnicima:

,,Moćni gospodar, kojemu bog celu zemlju pod noge dao,
i sudbine naroda u ruke njegove stavio:
daj gospodar veli: Sloveni! pogledajte po svetu:
među narode njegove da li ćete jedan naći,
koje bi okove izbegli a da ne zagine,
ako protiv Rima bataljon svoj postavi.
Sklonite šije i vi. - Te lepe ravnice,
Ovu zemlju vaših dedova dobiće ljudi drugi.
I okovani rodovi vaši ići će Rimu da služe,
čuvati nama naša stada, naša polja orati.
A junake vaše ka mojim junacima ću da spojim.
I ko se proti mojim naredbama postavi,
beda mu! taj će sam sebi uništenje da spremi.
Znajte, da sam gospodar Rima, i Rim je gospodar sveta:
To je moja carska volja, to vam uzvraćam."

Grmi ponosan car, grmi iz stolice zlate,
ali Sloven ne boji se ponosa njegovog.
Hej, provrela ta krv slovenska divlje
i junak cara pogledao okom u oko;
i iz oko ti božija zasijala se strela
ruka pružila se na oružje udarila;
i jedan strašan oglas usta im izdala:
Mori ga! viknula družina slovenska odjednom
i mačevi zasvetleli u pesnicama svakom pobedniku
Mori ga! viknuli odjednom i na cara se metnuli
To ti rimskom ponosu slovenski odgovor.

Hajde, dokaži sada, da li imaš toliko snage u maču,
koliko je bilo ponosa u tvojoj, care, reči. -
Ali on ne! - oružja se boji podla duša:
i ovde ti slobodu dobrim ljudima pokušava da otme.-
Skočio među stražu svoju car bled od straha:
i zlatna njegova stolica već se valja u prašini;
i mačem za njim Sloven put probija
i junak za junakom pada carska straža,

Trube trube, u oružje zovu:
podigao se tabor, u linije grče se vojnici;
i linija za linijom divljim napadom leti,
gde boj na cara biju ta slovenska deca.
Prašnjavi gusti čuperci šlemova po polju leže,
Zemlja topotom i nebo rikom se otresa, -
A ta naša porodica, ta slovenska četa,
već vam je izokola-dookola od ubica opkoljena
Sto mačeva se svakom nad glavom blješti
ali Sloven se ne boji ubica na bojištu,
već mori, - Hej, mori ga! deco moga roda,
ko na prevaru rukom dirne na svoju slobodu:
i šta ako tamo dušu daš u tom boju divljem:
Mori ti samo, i biraj ne biti, nego biti robom.

Bije se boj i naši su stali u krug:
to znaju, da pobediti rimsku moć neće uspeti:
leži, pobratimi moji, ako već samo mi pasti u boju trebaš,
padni mi, kao što pobedniku pristoji.

I moj Sloven još jednom bistri bacio je pogled
ponad te šire ravnice, na kraj svoj daleki,
Tamo na tim planinama sivi ljuljaju se vezovi,
koje stražare slovenskog naroda barjaci.
Gaj, stogodišnjim zelenim lipama,
u tajnosti tamo krilima miluje njegovih bogova hramove.
I iznad reke beli dom, u njem njegov rod mili,
a u čistom polju dedova svete mogile:
Dedova, koji nekada ljudima savetovali savete,
Kojih mač divljih ubica odbijao je napada
Njihov pepeo davno već crna zemlja tamo krije,
ali njihovo ime dosad u pesmi naroda živi,
I slava prošlih vekova junaka ovela;
I duša njegova svetom vatrom zagorela,
i mač u njegovoj desnici strašnije se vije;
munjom blješti na ubicu, gromom ga ubija.
Pucaju slomljena oružja, tučeni štitovi zvone
i ponosni šlemovi rimski u prašinu rone.

Ginu i naši, ginu, ali to pobednici!
Nikakva rana zvuk bola iz usta im ne izbija,
zahvalno liju vernu krv po sudbonosnom polju:
oj, pa i pasti za narod - oj, pa to ne boli!

I boj se polako smiruje: strašna bura snage
divljim svojim besom sama se uništila.
- I gde naši, što su tukli taj Rim svetovladajući,
zato što je kovao nameru na Slovenstvo podmuklu:-
Gde su naši? - Јek, Tatro, jasnih orlova mati!
Nikad ti se tvoja deca više vratiti neće.
Na! Nad valovitim Dunavom krvave obale:
tamo ti tvoji sinovi poubijani leže.
Nije ostao niko, ko bi tu vest odneo braći:
Braća su vam za čast roda pali u boju svetom.
Ali svako na junačkom počiva ležaju,
na brdu ubica, prebijenih od njegovog čelika.
Više nije živ, ali i dalje preti to lice bledo,
ta ruka utrnuta mač oduzeti ne daje.

I car sa okom sklopljenim na bojištu stoji:
I šta? - Nije valjda da se tih palih Slovena boji? -
Ne, samo bezdušne svoje gomile tamo vidi
i za svoje pobednike radovati se stidi.
Ali zagini, stidom večnim zagini, podla dušo,
što slobodu želi da otme mom dobrom narodu.
Ali večno ime toga nek oveči slava,
ko sebe u žrtvu svetu za svoj narod daje.
A ti mori ga! - hej mori ga! deco moga roda,
ko lopovskom rukom dirne tvoju slobodu;
i šta ako tamo i dušu daš u tom boju divljem:
Mori ti samo, i biraj ne biti, nego biti robom.

Samo Halupka

Prevod na srpski jezik: Nikola Milošević

Original:

Mor Ho!

Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia,
ponad vysoké hory, ponad rovné polia;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.

Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí.
Pod tým hradom Riman—cár zastal si táborom:
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom.
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci;
okol neho cárska stráž, tuhí to paholci;
a pred cárom družina neveliká stojí:
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji.
Pobelavé kaderie šije im obtáča,
modré ich oči bystro v okolo si páča.
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala,
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala.
Krásna zem — jej končiny valný Dunaj vlaží,
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží:
Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy:
to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy.
Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu,
aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu.
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú:
taká otroč neznáma slovenskému kraju,
lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi
a smelými sa jemu primlúvajú slovy:
„Národ slovenský, kňazstvo i staršina naša,
kroz nás ti, slávny cáre! svoj pozdrav prináša.
Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha,
to je zem naša, daná Slovänom od Boha.
Pozri: tu jej končiny valný Dunaj vlaží,
tam Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží.
A zem to požehnaná! Chvála Bohu z neba,
máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba.
Zvyk náš je nie napadať cudzie vlasti zbojom:
Slovän na svojom seje, i žne len na svojom,
cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere
zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere:
kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka:
Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká.
Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovänom:
pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom.
A človek nad človeka u nás nemá práva:
sväté naše heslo je: Sloboda a sláva! —
Neraz krásnu vlasť našu vrah napadol divý:
na púšť obrátili sa bujné naše nivy;
mestá ľahli popolom: a ľud náš úbohý,
bitý biedami, cudzím dostal sa pod nohy.
Bláhal už víťaz pyšný, že si bude pásti
vôľu svoju naveky po slovänskej vlasti,
a žiť z našich mozoľov: ale bláhal darmo!
Dal nám Boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo.
A tí, krutým železom čo nad nami vládli,
kdeže sú? — My stojíme; ale oni padli. —
Lebo — veky to svedčia — vo knihách osudu
tak stojí napísané o slovänskom ľudu:
Zem, ktorú v údel dali Slovänom nebesá,
tá zem hrobom každému vrahovi stane sa. —
Nuž, povedzže nám, cáre! mocná ruka tvoja
čože nám nesie: či meč, či vetvu pokoja?
S mečom ak ideš: cáre! meče máme i my,
a poznáš, že narábať dobre vieme s nimi;
ak s pokojom: pozdrav ťa pán neba i zeme,
lepšie, ako ťa my tu pozdraviť umieme. —
Tieto dary božie sú priazne našej znaky;
z ďaky ti ich dávame: ber ich aj ty z ďaky.“
Nevzal cár božie dary, z jeho mračnej tvári
urazená sa pýcha ľútnym hnevom žiari.
A zo stolca zlatého takovým sa heslom
ozvali ústa jeho ku slovänským poslom:
„Mocný pán, ktorému boh celú zem podnožil
a osudy národov v ruku jeho vložil:
ten pán velí: Slovänia! pozrite po svete:
medzi národy jeho či jeden nájdete,
ktorý by putá minul abo nezahynul,
akže oproti Rímu prápor svoj rozvinul.
Skloníte šije i vy. — Tie krásne roviny,
túto zem vašich dedov dostane ľud iný.
A spurné rody vaše pôjdu Rímu slúžiť,
strážiť nám naše stáda, polia naše plúžiť.
A junač vašu k mojim junákom pripojím,
a z nej krajinám rímskym obranu pristrojím.
A kto sa proti mojim rozkazom postaví,
beda mu! ten sám sebe záhubu pripraví.
Vedzte, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu:
To moja cárska vôľa; to vám na odvetu.“

Hriema pyšný cár, hriema zo stolca zlatého,
lenže Slovän nejde sa ľakať pýchy jeho.
Hoj, rozovrela tá krv slovänská divoko,
a junák ti cárovi pozrel okom v oko;
a z oka ti mu božia zablysla sa strela,
ruka sa napružila a na zbroj udrela;
a jedným veľkým citom srdcia im zahrali;
a jeden strašný ohlas ústa im vydali:
„Mor ho!“ kríkla družina slovänská odrazu
a meč zasvietil v pästi každému víťazu:
„Mor ho!“ kríkla a razom na cára sa metá:
To ti na rímsku pýchu slovänská odveta.
No, dokáž teraz, či máš toľko sily v meči,
koľko pýchy vo tvojej, cáre, bolo reči. —
Ale ten nie! — zbroje sa bojí podlá duša:
a tu ti o slobodu dobrý ľud pokúša. —
Skočil medzi stráž svoju cár bledý od strachu:
a zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu;
a mečom za ním Slovän cestu si preráža
a junák za junákom padá cárska stráža.

Zasurmili surmity, volajú do zbroje:
povstal tábor, do šíkov zvíjajú sa voje;
a voj za vojom divým útokom ta letí,
kde boj na cára bijú tie slovänské deti.
Husté prachu kúdoly po poli valia sa,
zem dupotom a nebo rykom sa otriasa. —
A tá naša rodinka, tá slovänská čata,
už vám je zôkol—vôkol od vrahov obstatá.
Sto mečov sa každému nado hlavou blyští,
lež Slovän nečítava vrahov na bojišti,
ale morí. — Hoj, mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu:
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.

Zúri boj a našina stala si dokola:
to vie, že premoc rímsku jej moc nepredolá:
lež, brať moja, ak už len padnúť mi máš v boji,
to že mi padni, ako víťazom pristojí.

A môj Slovän ešte raz bystré hodil zraky
ponad tie šíre rovne, na kraj svoj ďaleký.
Tam na tých horách sivé mihajú sa väže,
čo strežú slovenského národa čierťaže.
Svätoháj, stovekými zelený lipami,
v tajné tam lono túli bohov jeho chrámy.
A nad riekou biely dom, v ňom jeho rod milý,
a v čistom poli dedov posvätné mohyly:
dedov, ktorých niekdy ľud radievali rady,
ktorých meč divých vrahov odrážal nápady.
Ich popoly dávno už čierna zem tam kryje,
ale ich meno posiaľ v piesni ľudu žije.
A sláva zašlých vekov junáka oviala;
a duša jeho svätým ohňom splápolala,
a meč v jeho pravici strašnejšie sa zvíja;
bleskom blýska na vraha, hromom ho zabíja.
Praštia zlomené raty, bité štíty zvonia
a pyšné prilby rímske do prachu sa ronia.

Hynú i naši, hynú, ale sťa víťazi!
Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí,
vďačne lejú vernú krv po osudnom poli:
oj, veď padnúť za národ — oj, veď to nebolí!

A boj pomaly tíchne: strašná búry sila
divým svojím zúrením sama sa zničila.
— A kde naši, čo bili ten Rím svetovládny,
lebo koval úmysel na Slovänstvo zradný: —
Kde naši? — Hojže, Tatro, jasných orlov mati!
Nikdy sa ti tá tvoja detva už nevráti.
Páč! Nad valným Dunajom krvavô pobrežia:
tam ti tvoji synovia povraždení ležia.
Neostal, ani kto by tú zvesť niesol bratom:
Bratia vám za česť rodu padli v boji svätom.
Lež každý na junáckej spočíva posteli,
na kope vrahov, zbitých od jeho oceli.
Už nežije, a ešte hrozí tá tvár bledá,
tá ruka zmeravená meč odjať si nedá.

A cár s okom sklopeným na bojišti stojí:
A čo? — Azda tých padlých Slovänov sa bojí? —
Nie, lež bezdušné svojich hromady tam vidí
a zo svojho víťazstva radovať sa stydí.
No zahyň, studom večným zahyň, podlá duša,
čo o slobodu dobrý ľud môj mi pokúša.
Lež večná meno toho nech ovenčí sláva,
kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva.
A ty mor ho! — hoj mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.


Read more: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/83/Chalupka_Mor-ho/1#ixzz15Es0R36o